Polsko – vřed Evropy? Nepochybně! Včera i dnes

V rozhovoru Tuckera Carlsona s Vladimirem Putinem rozběsnil český mainstream kromě jiného i krátký exkurz ruského prezidenta do těsně předválečných česko-polských vztahů. Konkrétně o jaké Putinovy výroky šlo?

Vladimir Vladimirovič Putin: »V roce 1939, po té, co Polsko spolupracovalo s Hitlerem, spolupracovalo s Hitlerem, ano, Hitler nabídl Polsku mír a smlouvu o přátelství. Spojenectví, přičemž na oplátku požadoval, aby Polsko vrátilo Německu takzvaný Gdaňský koridor, který spojoval většinu Německa s Východním Pruskem a Königsbergem. Po první světové válce bylo toto území převedeno na Polsko. A místo Danzigu vzniklo město Gdaňsk. Hitler je požádal, aby se ho vzdali po dobrém, ale oni to odmítli. Samozřejmě, že přesto s Hitlerem kolaborovali a společně se angažovali při rozdělení Československa. … Takže před 2. světovou válkou Polsko kolaborovalo s Hitlerem. A ačkoli neustoupilo Hitlerovým požadavkům, přesto se spolu s Hitlerem podílelo na rozdělení Československa, protože Poláci nedali Německu koridor ke Gdaňsku a zašli příliš daleko, čímž Hitlera dotlačili k tomu, aby zahájil 2. světovou válku jejich napadením. Proč to bylo právě Polsko, proti komu začala válka, 1. září 1939? Polsko se ukázalo jako nekompromisní a Hitlerovi nezbylo nic jiného než začít realizovat své plány s Polskem. Mimochodem, SSSR, četl jsem nějaké archivní dokumenty, se zachoval velmi čestně a požádal Polsko o povolení tranzitu svých vojsk přes polské území na pomoc Československu. Ale tehdejší polský ministr zahraničí řekl, že pokud sovětská letadla přeletí nad Polskem, budou sestřelena nad územím Polska. Ale na tom nezáleží. Důležité je, že začala válka a Polsko se stalo obětí politiky, kterou provádělo vůči Československu.«

Nejsem historik, proto se tentokrát vyhnu vlastním úsudkům a nechám hovořit odborníky. Slovenský časopis Vzdor zveřejnil na dané téma 14. 7. 2017 tento pozoruhodný text – čtěte pozorně… (autor Miroslav Pomajdík).

V poľských táboroch zahynulo 50 000 červenoarmejcov, Ukrajincov, Bielorusov, Rusov a Rusínov: Ako to bolo naozaj so sovietskym obsadzovaním Poľska v roku 1939?

Poliaci radi hovoria o zločinoch Sovietov na ich národe, no čo sa týka poľských zločinov za vlády Piľsudského v rokoch 1918-1939, o tom zdarne mlčia a svet o nich prakticky nič nevie. Tak isto panuje obecný názor, že Sovieti si rozdelili spoločne s nacistami Pođsko. Na rozdiel od Nemecka, ktoré obsadilo poľské územia, na ktoré nemali žiaden nárok, Sovieti si zobrali späť iba tie územia, ktoré Poliaci okupovali a násilne si ich po 1.svetovej vojne privlastnili. Išlo o etnické územia Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, ktorých príslušnosť k ZSSR potvrdili aj Dohodové mocnosti na mierových konferenciách tzv. Curzonovou líniou v roku 1920, ktorú však Poliaci nerešpektovali a násilne ich vojensky obsadili a okupovali až do roku 1939, kedy ich pričlenil ZSSR opäť k svojmu územiu.

Nehovorí sa tiež o obetiach z radov zajatých príslušníkov červenej armády, ktorí boli v rokoch 1919 až 1921 počas vojny medzi Poľskom a ZSSR internovaní v desiatkach poľských zajateckých táboroch. Poliaci zajali približne 150 tisíc červenoarmejcov a ďalších približne 50 tisíc civilistov, ruských bielogvardejcov a členov nacionalistických ukrajinských a bieloruských hnutí. Najznámejšími tábormi, kde zomrelo až 30 000 zajatcov, boli Strzalkowo a Tuchola. Vďaka otrasným podmienkam, ktoré panovali v týchto táboroch, zomrelo na hlad, zimu, choroby a pri popravách za 3 roky existencie táborov, približne 50 000 tisíc Rusov, Ukrajincov, Bielorusov a Rusínov (z toho bolo 40 000 príslušníkov Červenej armády a 10 000 civilistov, bielogvardejcov a členov nacionalistických hnutí).

Takže prakticky môžeme hovoriť, že to boli tiež koncentračné tábory, kde dochádzalo k masovým úmrtiam väzňov.

Poľsko a jeho agresívna politika po 1. svetovej vojne

Poľsko získalo nezávislosť a na jeho čelo sa postavil diktátor Piľsudski. Piľsudského politika bola silne imperialistická a nacionalistická. Vyznačovala sa netolerantným postupom, kedy Piľsudski nechcel ani len počuť o právach Rusínov, Bielorusov, Ukrajincov… Piľsudski sa nechal počuť, že: »Pođsko je vlastne bez hraníc.« Tak postupovala aj poľská reprezentácia, ktorá sa pri určovaní západnej hranice Poľska plne spoľahla na Dohodu, no pri konštituovaní východných hraníc, ktoré Poliaci vytvárali vojnou, boli na odporúčania Dohody hluchí.

Poliaci začali od konca roku 1918 postupne obsadzovať západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a veľkú časť Litvy. Poliaci dokonca obsadili aj dnešné hlavné mestá týchto republík – Kyjev, Vilnius a Minsk. Poľsko neakceptovalo Dohodou vytýčenú hranicu a 25. apríla začali Poliaci novú ofenzívu a 7. mája dobyli Kyjev. Červená armáda podnikla protiútok a postupne vytlačila poľské jednotky z Bieloruska a západnej Ukrajiny a oslobodila mestá Vilnius, Minsk, Kyjev.

Červená armáda vytvorila na odrazenie Poliakov dva armádne zbory – Juhozápadný, ktorý viedol Jegorov so Stalinom a Západný, ktorý viedol Tuchačevský. Juhozápadný armádny zbor mal za úlohu vytlačiť Petruđové jednotky z Ukrajiny a Západný armádny zbor udrel priamo na Poliakov. Červená armáda sa zastavila asi 40 km pred Varšavou. Poľsko podpísalo s bolševickou mocou zmluvu o prímerí na základe hraničnej čiary, ktorú navrhla Najvyššia rada Dohodových mocností dňa 8. decembra 1919. Lordom Curzonom, ministrom zahraničných vecí Veđkej Británie, bola vymedzená hranica medzi Pođskom a ZSSR, ktorá vošla do dejín pod názvom Curzonová línia.

Po vytlačení Červenej armády z Poľska, Poliaci nerešpektovali Curzonovú líniu a znova obsadili oblasti, na ktoré nemali podľa zmluvy nárok a držali ich až do roku 1939. Poliaci na dobytých územiach praktizovali asimilačnú politiku, ktorej padli za obeť tisíce ľudí. Popravy, perzekúcia, lynčovanie a vypaľovanie nepoľských dedín…, tým všetkým prešlo rusínske, ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo, čo sa potom stretlo s krvavou odvetou zo strany ukrajinských banderovcov. Curzonová línia je často zmiňovaný fakt, ktorý hrá podstatnú rolu aj v ďalších sovietsko-poľských vzťahoch a ešte sa k nej vrátime.

Je dôležité povedať, že v Poľsku od roku 1918 do jeho okupácie nacistami v roku 1939 vládol diktátorský režim, ktorého víziou bolo aj zničenie Československa a jeho rozdelenie medzi Poľskom a Maďarskom. Poľské a maďarské vzťahy s diktátorským Hortyho režimom boli vrúcne a Poľsko plne vždy podporovalo maďarské snahy začleniť Slovensko pod Maďarov a snívalo o spoločných poľsko-maďarských hraniciach, čo sa im aj neskôr splnilo, keď sa rozdeľovalo Československo.

V roku 1934 podpísalo Poľsko, ako prvá európska krajina, s nacistickým režimom Pakt o neútočení. Nacisti neskôr svojho spojenca Poľsko obdarili počas Mníchovskej zmluvy časťami územia Československa. Dostali celé Tešínsko a ďalšie územia na Slovensku v oblasti Spiša a Oravy. Nacistickí pohlavári boli pozývaní do Poľska pri rôznych podujatiach. Poľsko a Nemecko bolo až do roku 1939 veľkými spojencami.

ZSSR deklaroval snahu brániť Pođsko proti nemeckému útoku, kedy Sovieti navrhli vyslať Červenú armádu na východ Poľska, kde by sa postavila Nemecku. Poliaci odmietli s tým, že oni nikdy nedovolia, aby Sovieti prenikli na ich územie a keď to ZSSR spraví, tak budú proti ich armáde bojovať.

ZSSR a jeho vstup do Poľska

Pri rozdeľovaní Poľska, ktoré sa uskutočnilo medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1939, podľa tzv. paktu Ribentrop – Molotov, si ZSSR nárokoval len na tú oblasť, ktorú mu garantovali ešte dohodové mocnosti, tzv. Curzonová línia, ktorej sme sa venovali vyššie v texte. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR vstúpilo do vtedajšieho Poľska až 17. septembra, kedy už prakticky poľský odpor voči Nemecku skončil, čo vyhlásila poľská vláda a ZSSR tak nijak vojensky nedopomohol k porážke Poľska, a bola tu tiež hrozba, že nacisti sa nezastavia pri dohodnutej hranici a obsadia celé územia vtedajšieho Poľska. ZSSR však zabral len tie územia, ktoré im ešte prisľúbili Dohodové mocnosti po 1. svetovej vojne a boli vyčlenené na základe etnického kodexa tzv. Curzonovou líniou, ktorú Poliaci neakceptovali a prakticky tieto územia okupovali 20 rokov.

ZSSR si nezobral nič naviac a rešpektoval Curzonovú líniu a obsadil len toto územie, ktoré mu priklepla Dohoda pred 20 rokmi. Prečo Spojenci po obsadení časti Poľska v roku 1939 Červenou armádou nevyhlásili vojnu aj ZSSR, tak ako to spravili voči Nemecku?

Lebo Spojenci vedeli, že toto »spojenectvo« ZSSR a Nemecka je len dočasné a že ZSSR robí všetko preto, aby oddialil vojnu s Nemeckom a získal tak čas na prípravu.

Hovorí sa o Katyni, no nič sa už nehovorí o osudoch tisícov poľských vojakov, ktorí sa vzdali, alebo boli zajatí Červenou armádou v roku 1939. Z týchto poľských zajatcov bolo v roku 1941 sformované poľské vojsko o sile 96 000 mužov, z ktorých bolo 74 000 presunutých na Blízky východ k britskej armáde, kde po jej boku neskôr oslobodzovali južnú a západnú Európu. Z ostatných Poliakov, ktorí ostali v ZSSR, sa sformovala 1. poľská poľná armáda s 5 divíziami o sile asi 107 000 mužov. Pri oslobodzovaní Poľska, poľské vojsko sformované Sovietmi malo až 400 000 mužov v 14 divíziách. Pripomeňme, že pri oslobodzovaní Poľska padlo asi 600 000 sovietskych vojakov. Po 2. svetovej vojne tieto nároky potvrdili všetky spojenecké krajiny a definitívne hranice ZSSR boli totožné s Curzonovou líniou. Poľsko dostalo ako kompenzáciu územia na západe.

Miroslav Pomajdík – podpredseda Vzdoru-strany práce

Zdroje:

Andráš, Matej, Severné hranice Slovenska, Kubko Goral, Bratislava↓2007

Jelínek, Petr, Zahranično – politické vzťahy Československa a Poľska 1918 – 1924, vydala Matica Slezská, Opava 2009

Lapitka, Marián, Tuchačevskij – Červený Napoleon, Historická Revue, 7/2001, ročník XII

Jan Čech